Rano sme sa zobudili v romantickej dedinke Adishi. Celorocne tu byva len 11 rodin. Nasi domaci nas pohostili skromnymi ranajkami a vydali sme sa na turu. Svietilo slniecko, no na dnesny den hlasili prehanky, takze sme sa rozhodli prejst cca 5km k zaciatku ladovcu na konci doliny.
Slniecko sa striedalo s narazovym dazdom, takze sme otestovali ako dobre sme sa nabalili. Cestou nam robil spolocnost tulavy pes, ktoreho sme nazvali Vojtech a druhu cast posadky nasledoval uz od Mestie. Inak sme tradicne stretavali len volne sa pasuce kone a kravy.
Na konci doliny sme sa vyskriabali na protilahly kopec a uzivali si impozantny vyhlad na zosunuty ladovec. Videli sme aj dvoch odvazlivcov, co sa pokusali prejst cez vysokohorske sedlo, no tiez sa pod vrcholom otocili. Cestou do dediny nas zbrzdil asi pol hodinovy husty dazd, museli sme na seba dat vsetko nepremokave co sme v ruksakoch mali. Cesty boli blatiste a rieky, ktore sme museli prebrodit, zvysili svoju hladinu.
Vratili sme sa do Adishi a v tej sekunde zacala burka. Rychlo sme sa schovali pred dazdom a vyrapovali zvoz do Mestie. Bola to cesta o zivot. Starou ladou sme sa trmacali po vymoloch a bahnistej ceste. Nezastavilo nas ani niekolko brodov cez rieku. Uff. Stastni sme vystupili v Mestii, kde sme sa konecne stretli s luckou a rechtym, ktori mapuju gruzinsko uz o tyzden dlhsie.
Slniecko sa striedalo s narazovym dazdom, takze sme otestovali ako dobre sme sa nabalili. Cestou nam robil spolocnost tulavy pes, ktoreho sme nazvali Vojtech a druhu cast posadky nasledoval uz od Mestie. Inak sme tradicne stretavali len volne sa pasuce kone a kravy.
Na konci doliny sme sa vyskriabali na protilahly kopec a uzivali si impozantny vyhlad na zosunuty ladovec. Videli sme aj dvoch odvazlivcov, co sa pokusali prejst cez vysokohorske sedlo, no tiez sa pod vrcholom otocili. Cestou do dediny nas zbrzdil asi pol hodinovy husty dazd, museli sme na seba dat vsetko nepremokave co sme v ruksakoch mali. Cesty boli blatiste a rieky, ktore sme museli prebrodit, zvysili svoju hladinu.
Vratili sme sa do Adishi a v tej sekunde zacala burka. Rychlo sme sa schovali pred dazdom a vyrapovali zvoz do Mestie. Bola to cesta o zivot. Starou ladou sme sa trmacali po vymoloch a bahnistej ceste. Nezastavilo nas ani niekolko brodov cez rieku. Uff. Stastni sme vystupili v Mestii, kde sme sa konecne stretli s luckou a rechtym, ktori mapuju gruzinsko uz o tyzden dlhsie.
No comments:
Post a Comment